Nebudem to zbytočne rozpisovať,Napišem to krátko,vystížne a bez klamstiev.Pred 15 mesiacmi som odišla z domu.Mala som 19 rokov,čerstva maturantka a tak moc som chcela dokázať.Začala som pracovať v hlavnom meste.Vidina zábavy,vplyvných ludi a penazi ma totalne poplietli.Nie na dlho po 6 mesiacoch som prvy krat začala citit pocit samoty.Všetky ušetrene peniaze,proste všetko by som vymenila za starych priatelov a rodinu.Moja hrdost mi ale nedovolila vrátit sa domov…čo bola velka hlupost.Mojim najlepším kamáratom sa stal pervitín.Ruka v ruke spolu kráčame 9 mesiacov.Zmenil ma na nepoznanie.Vyzorovo som zostarla minimalne o 5 rokov, z váhy 54 som klesla na ubohých 46 a to mam 170cm.Najhorší je ale moj pohlad na svet.Všetci sa mi zdajú skazení,nedokažem sa tešit ani smiat.Ku všetkemu sa pridali problémy v práci a pomaly sa hromadia aj nezaplatene učty.Už si presne nepametam čo ma nakoplo spravit zmenu.Doma som povedala ,že sa vrátim…nezmením pracu ale vezmem si len vikendove smeny.Našla som si priatela…a zrazu som tam niekde videla to svetielko nádeje…ten pocit že to predsa len zvládnem….Viete ako dlho trvá ludske štastie?presne tak krátko že si ani nestihneme uvedomit ,že sme boli niekedy štastný….Som 2 dni po pohrebe otca ktorý mi bol všetkým…čákam na tu ulavu ktorrú všetci spomínajú,že po pohrebe príde.Ale ona stále nikde a ja už nevládzem žiť:(
ak to bol pernik,tak treba ocistit ...
Celá debata | RSS tejto debaty